Ukážka:

„To je Emíliin brat. Prišiel k nám na návštevu, tak sme ho zobrali so sebou. Je to v pohode?“ rýchlo vysvetľoval Ivan. Neviem, akú odpoveď od nás očakával, ale asi by bolo dosť nevhodné teraz voči hocikomu namietať. Navyše, mňa skôr zaujala formulácia vety: ... k nám na návštevu... k nám...

„Jasné,“ ozval sa grilmajster. „Terasa je veľká, jedla a pitia je dosť,“ rukou naznačil, že aj ďalší hosť má dvere do ich domu otvorené.

„Choď,“ postrčila ma Mirka. Ťažko pri tom skrývala úškľabok na tvári.

„Prečo ja?“ zasipela som. Nechcela som ísť pomáhať cudziemu chlapovi, hoci mal hlas vhodný do dabingu romantických filmov.

„Lebo ja som trošku indisponovaná a Soňa je tiež vydatá.“

Pozrela som sa na vyškerenú Mirku. Teplo a promile už vykonali svoju prácu.

„Nepodhadzuj ma. Ten brat môže byť ženatý, malý, škaredý, tučný alebo na chlapov,“ uzemnila som ju trucovito. Ani jedno by však nekorešpondovalo s jeho hlasovým fondom. Teda, až na tú prvú možnosť, ktorá sa s tým nevylučovala.

„Predpokladám, že je reč o mne,“ ozval sa ten neskutočný hlas blízko mňa. Prekvapene som poskočila. Myslela som si, že je ešte pri aute. Alebo že ma aspoň nepočul. Mala som chuť ujsť do útrob domu a už nikdy nevyliezť.

Pri mne stál muž.

Fakt muž.

Prešedivené vlasy na sluchách. Ale len mierne.

Dokonalý chrup. Ako z reklamy.

Akurátna výška aj typ postavy. Aj svaly, aj symetria, aj pigment.

Vek určite vyšší ako môj. To bolo zjavné na prvý pohľad. Tvár mu už zdobili jemné vrásky.

Fešák. Veľký fešák. Katalógový typ.

„Som rozvedený, ak to pomôže,“ usmial sa. „A rozhodne nie som na chlapov,“ dodal ešte. A aby bola moja hanba dokonaná, ešte povedal: „Či som malý, škaredý alebo tučný... Nebodaj všetko naraz, tak to už nechám na jednotlivé zváženia.“