Večer, po ceste z práce, som sa zastavil na benzínke. Vtedy prišiel ten telefonát. Polícia. Mal som problém udržať sa, aby som sa nepovracal. Prvýkrát som nevedel, čo mám robiť. Hlas sa mi zasekol v hrdle, kde sa mi tlačila hrča zodpovednosti a strachu. Dýchanie bolo nemožné.

Počul som len dve zreteľné slová: autonehoda a smrteľná.

Simona bola na mieste mŕtva. Môj deväťmesačný syn je v nemocnici. Jeho matka bola opitá a nezvládla riadenie.

Celý roztrasený som sadol do auta, takmer som zabudol zaplatiť za benzín a bez štipky pudu sebazáchovy som nejako dorazil do nemocnice. Až neskôr som si uvedomil, že Filip je polosirota a má už len mňa.

Jedna z vecí, ktoré som sa sám seba celou cestou spytoval, bola: Dá sa vôbec taká žena nazvať matkou?

Búchal som rukami po volante a reval: Tá krava slopala a sadla za volant, zatiaľ čo Filipko spinkal v autosedačke! Vinil som sa: To ja som jej dal peniaze na ten alkohol. Zveril som jej nielen svoje financie, ale aj to najcennejšie, čo na svete mám. Filip je môj svet aj napriek tomu, že nám to s jeho mamou nebolo súdené. Nebol síce splodený z lásky, ale to len preto, že som si všetku šetril preňho. Položím zaňho hoc život.

Opäť naplno zazvoním na oddelenie. Viem, že tam spia pacienti a mal by som mať trocha úcty, no s roztrasenými rukami si neviem pomôcť. Ak mi o chvíľu niekto niečo nepovie, istotne to tu rozmlátim alebo sa zbláznim.

Imaginárny krik a plač v mojej hlave sa nikdy neskončia. Z vrecka nohavíc vytiahnem zabudnutý cumlík, ktorý som našiel v aute. Neudržím ho a okamžite mi padá na zem. Predtým, ako sa poň dokážem zohnúť, podáva mi ho policajt.

„Dobrý večer, pán Hudec. Ste Hudec?“

Prikývnem, nedokážem prehovoriť. Mladý potetovaný policajt mi začne predkladať nejaké fakty o nehode, ale to ma nezaujíma. Vysvetlí mi, že Simona zrážku neprežila, ale že Filipkov stav je stabilizovaný.

Dvere sa konečne otvárajú a mladá sestrička vykúka von. Podľa toho, ako sa jej výraz mení z nahnevaného na ľútostivý, jej rýchlo došlo, kto som. Policajt ma tľapne po ramene. Mám chuť mu zlomiť ruku. „Teraz choďte za svojím synom, ale, prosím vás, ráno sa zastavte na stanici. Musíme spísať zápisnicu a začať proces pridelenia plnej opatery vám. Ak vás teda súd uzná za vhodného.“

Rozbijem mu hubu teraz alebo až potom?

Zjavne vie dobre čítať v ľuďoch, pretože urobí krok vzad so zdvihnutými rukami. „Nehovorím, že nie

ste,“ mykne hlavou na znamenie porozumenia. „Ale ak by ste čokoľvek potrebovali, toto je kontakt na mňa.“ Predstaví sa zhlukom titulov, ktoré ma nezaujímajú, menom Viktor a priezviskom, ktoré si nezapamätám. Nepočúvam ho. Utekám za svojím synom. Mladá sestrička ma dobehne a naviguje na iný smer, než akým som sa pôvodne rozbehol. Navonok mlčím, ale vo vnútri kričím: „Idem, synček, neboj sa!“

Keď ho zbadám napojeného na všetky tie hadičky, podlomia sa mi kolená. Ovládnem sa a z posledných síl si sadnem k maličkej postieľke. „Filipko.“ Jeho meno z mojich úst vychádza ako vzlyk. „Tíško, miláčik. Ocko je pri tebe,“ pošepkám, keď ho konečne môžem držať za drobnú ruku. Nespinká. Plače. Jeho malá hlavička je obviazaná, do nožičky mu tečie infúzia a je celý doráňaný. No inak vyzerá v poriadku.

Vzápätí si k nemu ľahnem, opatrne, aby som nič nepoškodil alebo mu nejako neublížil. Pritlačím si ho na hruď. Pripadám si taký maličký, nepodstatný. Neviem, ako by som mu mohol pomôcť. Potrebujem ho upokojiť, tak ako aj seba. Nárokujem si cítiť jeho indulonovú vôňu a tlkot srdca.

Konečne vydýchnem od úľavy: je v poriadku.

„Už som tu, parťák. Bolí ťa niečo?“ Odtiahnem sa a dôkladne si ho poobzerám. „Vďaka Bohu,“ povzdychnem.

Jeho nárek sa mení na vzlyky. Z očí sa mi spustí potok sĺz. Je mi jedno, kto ma teraz vidí. Hlavné je, že je živý. Všetko ostatné zvládneme spoločne. Zaprisahám sa: už nikto ti nikdy neublíži. Nikto!

Aj keby som mal ostať do smrti sám.

Neovládam svoje pocity ani činy. Nedokážem ho pustiť, ani keď ma o to zdravotníci žiadajú. Našťastie sa len pousmejú a pracujú okolo mňa. Nespím, nedovolím si zažmúriť oka, ak by toto mal byť len sen a skutočnosť je horšia. Vyčítam si: ako som to mohol dopustiť?

Zlostím sa: Simona! To ona za všetko môže. Snažím sa mať k nej súcit. Pokúšam sa v sebe nájsť kus niečoho, čo by ma posilnilo, aby mi jej bolo ľúto. Snažím sa cítiť čokoľvek iné ako zlosť.

„Spolu si poradíme. Len ty a ja. Sami proti celému svetu,“ prisľúbim mu. Už nikomu nedovolím, aby nám takto ublížil.

Prisľúbim si: žiadna žena ma už takto neoklame.